História

Územie každej diecézy je rozdelené na určité územné celky. Každej takejto čiastke je ustanovený zvláštny kostol (farský) a zvláštny správca ako jej vlastný duchovný pastier pre vykonávanie duchovnej správy. Tieto čiastky diecézy sa menujú farnosti. Farnosť je najmenšia a najnižšia administratívna jednotka katolíckej cirkvi.

Farnosť ako cirkevno - správna jednotka bola na Slovensku známa už za čias sv. Cyrila a Metoda. Lenže vzhľadom na obmedzený počet obývaných lokalít bol aj ich počet veľmi malý.

Najvýznamnejšou a pre celkový obraz stredovekej dediny najcharakteristickejšou stavbou bol kostol ako kresťanská kultová stavba, v ktorej sa zhromažďovali obyvatelia dediny na bohoslužby a niekedy plnila aj iné dôležité funkcie v živote obyvateľov dediny, ako napr. obrannú. Kostoly z veľkomoravského obdobia nachádzame na našich vidieckych sídliskách ojedinelé. Keďže koncom 10. storočia bolo už Zadunajsko a juhozápadné Slovensko takmer úplne kristianizované, kráľ Štefan I. (997-1038) nariadil, aby každých 10 obcí postavilo kostol, do ktorého by sa v nedeľu schádzalo obyvateľstvo z obvodu týchto obcí. Kostoly sa preto stavali mimo dedín na vyvýšených miestach, ako to vidíme dodnes na románskom kostolíku sv. Michala nad Dražovcami zo začiatku 12. storočia.

V čase okolo korunovácie Štefana I. (1001) bola zriadená uhorská cirkevná provincia so sídlom v Ostrihome. K vlastnej ostrihomskej arcidiecéze patrili okrem menšieho územia v okolí Ostrihomu skoro tri štvrtiny územia Slovenska, od Moravy a Bielych Karpát až po Rožňavu a Spiš. Keďže nitrianske biskupstvo bolo obnovené až koncom 11. storočia a patrila k nemu Nitra s veľmi bezprostredným okolím a územie Trenčianskej župy, osady, z ktorých sa neskôr vyvinul Ujlak. pripadli do ostrihomskej arcidiecézy. A to je vlastne dôvod, prečo Ujlak ležiaci tak blízko významného biskupského sídla, akým Nitra bola a je, nikdy do tohoto biskupstva nepatril, ako aj ďalšie dediny z okolia, napr.: Lehota, Lužianky, Zbehy, Mojmírovce, Janíkovce

Už v 12. storočí sa diecézy delili na archidiakonáty (arcidekanáty) a najnižšiu zložku cirkevnej správy tvorili farnosti. do obvodov ktorých patrilo vždy niekoľko dedín.

Z okolitých obcí sa v 12. storočí v roku 1156 spomínajú ako farnosti Veľký Báb a Čápor, ktorý však bol farskou obcou nitrianskeho archidiakonátu. Z toho by vyplývalo, že pôvodný Ujlak, či "Úlok" patril do správy farnosti Veľký Báb (vtedy Bab).

Súpisy farností z rokov 1156 a 1332, hoci ani jeden nie je úplný a v oboch sú údaje ktoré nemožno overiť, predsa charakteristicky predstavujú územia dolných tokov Nitry a Váhu, ktoré boli v tom čase najviac vyvinutými územiami Slovenska. V súpise z roku 1156 spomedzi 33 spomínaných farností iba 26 možno lokalizovať, kým z roku 1332 doplnenom Ortvaym sa uvádza 115 farností, no možno určiť iba 84. Na územie medzi Nitrou a Váhom v roku 1156 pripadá 7 farností, v roku 1332 8.farností. Keďže sa v materiáloch uvádza v roku 1332 Ujlak ako farnosť, možno predpokladať, že oproti roku 1156 sa zvýšil počet farností v tomto regióne práve o ujlackú. Zrejme bola v roku 1332 aj zriadená. Aké správne územie predsta­vovala, v prameňoch nenachádzame, no skoro s istotou môžeme tvrdiť, že do nej okrem materskej farnosti patrila Lehota (založená Abom 1303), Zagard (Agar), azda Hájske (Kupusd, Kepežd), možno do roku 1363 aj Jarok (Úregh), o širšom okolí ťažko uvažovať.

No určite s cirkevno-správnym strediskom, akým farnosť nepochybne bola, súvisí existencia kostola. V 14. storočí už bol takmer v každej priemerne veľkej dedine. Kostoly boli hlavnými a ústrednými objektami dedín. Boli často jedinými murovanými, a teda i bezpečnými stavbami v dedinách, preto v nich v čase nebezpečenstva časť dedinského obyvateľstva mohla nájsť útočište. Žiaľ, v súvislosti s pôvodným kostolom Veľkého Zálužia môžeme vysloviť iba dohad, že stál - podstatne menší - na mieste terajšieho z roku 1769, ktorý má stavebné jadro v murive severnej steny z kameňa, inak je celý z tehál. Domnienku podporuje aj orientácia terajšieho kostola východ - západ, ktorá sa pri stavbe stredovekých kostolov dodržiavala, u novovekých zriedka. Rozdiel je oproti stredovekým kostolom len v tom, že presbytérium (časť, kde je oltár) je na západnej strane, čo si zrejme vyžiadala jeho neskoršia prestavba.

Vo väčšine pozdĺžnych stredovekých dedinských kostolov sa nachádzajú pozostatky zvýšenej empory či tribúny, ktoré v novších vystriedali tzv. chóry pre organ, prípadne spevákov. Empora nebola jediným čestným miestom pre vlastníka dediny a jeho sprievod. Zemepán mal vyhradené najčestnejšie miesto v presbytériu pri oltári. Do poslednej renovácie kostola (1967) bolo takéto miesto - sedília - po ľavej strane nad sakristiou, prípadne tzv. grófska lavica vpredu. Empora bola teda len druhoradým čestným miestom v kostole, ktoré bolo vyhradené pre zemepána a príslušníkov jeho rodiny.Zvýšené umiestnenie nad ostatný­mi veriacimi - pospolitým ľudom - zvýrazňovalo spoločenskú nadradenosť. Emporové kostoly, ktoré založili zemepáni, boli spravidla farské, čo sa potvrdzuje aj v prípade ujlackého kostola.

Vlastnícky vzťah zemepána a jeho nástupcov ku kostolu sa výrazne prejavoval aj po ich smrti. Mali právo byť pochovaní v kostole. Táto prax vyústila koncom stredoveku do budo­vania murovaných a dosť nákladných hrobiek - krýpt - pod kostolmi, čo sa udržovalo až do novoveku. Takúto kryptu nachádzame aj pod veľkozálužským kostolom. Dali si ju vybudo­vať pri poslednej veľkej prestavbe kostola v roku 1769 Forgáchovci, ktorí boli v tom čase grófmi v Ujlaku. Pochovávalo sa do nej i počas Esterházyovcov až do konca 19. storočia.

Farský kostol na pohľadnici vydanej nákla­dom K. Kobidu Farský kostol po úprave priestranstva okolo neho

Kostol je umiestnený na vyvýšenom mieste na vrchole pahorkatinnej vlny priamo uprostred dediny, čo tiež podporuje našu mienku, že je postavený na mieste pôvodného staršieho chrámu. Situovanie kostola na vyvýšenom mieste bolo totiž pravidlom po celý stredovek a tiež od polovice 13. storočia sa kostoly stavali priamo v dedine. V blízkosti každého dedinského kostola bol obyčajne ohradený cintorín, v ktorom obyvatelia pochová­vali svojich mŕtvych. Vo Veľkom Záluží to platí dodnes. Možno preto sa nenašlo doteraz pôvodné pohrebisko, lebo novšie hroby počas stáročí prekrývali staršie. Starý cintorín siahal až bezprostredne ku kostolu, čo bolo vidieť pri stavbe novej rozšírenej sakristie v roku 1969, kedy sa našlo niekoľko hrobov z bližšie neurčenej doby. Vzhľadom k rokom, ktoré si vyžado­vali rýchlu renováciu, sa pozabudlo na prizvanie archeológov a tak naďalej mnohé odpovede na nezodpovedané otázky či domienky ostávajú skryté pod zemou alebo novou omietkou chrámu.

V neveľkej vzdialenosti od kostola sa nachádzal príbytok kňaza, ako to môžeme usúdiť z príkazu prvej ostrihomskej synody z Kolomanových čias (začiatok 12. storočia), týkajúceho sa kostolov vo vlastníctve svetských feudálov.Toto pravidlo či zvyk isto aj z praktických dôvodov pretrval až dodnes.

15. storočie je poznamenané husitmi a ich výpravami. Prechody vojsk táboritov a sirotkov znamenali pre náboženský život farnosti veľký rozruch. Určite s vojskami postupo­vali aj mnohí kňazi, ktorí sa pridali na stranu husitov a ďalej šírili názory J. Husa. Nepozná­me stanovisko obyvateľov k husitom a ich učeniu. Rozhodne však nezostalo bez vplyvu, čo potvrdzuje aj O. Gergelyi: "Kališníctvo bolo na okolí Nitry veľmi rozšírené a udržalo sa až do reformácie.

Ďalším, ešte silnejším zásahom do života farnosti bola reformácia. Veľa k tomu dopomohla aj tá skutočnosť, že v tomto období panstvo patrilo Thurzovcom, ktorí boli jedni z najsilnejších stúpencov luteranizmu. Zrejme mnohí evanjelici sa tu usadili pod tlakom Turkov (maďarské obyvateľstvo bolo oveľa viac zachytené učením Luthera a Kalvína, ako slovenské), no veľa sa k nim pridalo i z domáceho obyvateľstva. Stávalo sa, že veriaci sami nevedeli, ku komu patria. Jednoducho sa zúčastňovali na bohoslužbách a vo svojej nábožen­skej nevedomosti nedokázali rozlíšiť odchýlky v učení a v kázňach kňaza.

Spočiatku síce vystúpila silná opozícia proti novým myšlienkam, čo sme videli i na prípade Jána - bibliocolu (kap. Reformácia a Thurzovci), no táto v rušných časoch tureckej vojny rýchlo ochabla. Zdanlivo vplyv reformácie je vidieť už pri vizitácii farnosti v roku 1559. Vizitátor uvádza o farárovi Matheusovi, že bol síce katolík, no ženatý. Ujlak bol jednou z 90 farností, ktoré vizitátor navštívil. Širší obraz o pomeroch v tom období nám posky­tuje sumarizácia vizitáchí. Z 90 farností bolo 30 bez kňaza a z 54 kňazov bolo 49 katolíkov, 2 neistí a len 3 sa hlásili k reformácii; z 54 kňazov našiel vizitátor 14 neženatých, 36 ženatých, 2 neistých a 2 konkubinárov. Treba si však uvedomiť, že ženenie sa kňazov za panovania kráľa Ferdinanda I. bolo zjavom bežným, ba kráľ si to želal a nebolo to prekážkou v zastávaní kňazského úradu.

Na základe týchto okolností sa nám javí aj ženatý farár Matheus v Ujlaku v inom svetle. V nasledujúcich dvoch rokoch je už fara neobsadená. Cirkevné orgány zrejme neboli spokojné s výsledkom vizitácie alebo so stavom vo farnostiach, a preto už v roku 1560 vysielajú iného vizitátora Michala zo Segedína, ktorý podáva oveľa podrobnejšie a presnejšie údaje. Udáva meno zemepána Andreja Báthoryho, ďalej že farnosť má kostol, 2 strieborné kalichy s paténami, 1 pacifikal (procesiový kríž), 2 ornáty. Roku 1560 navštívil vizitátor 150 obcí, no celkový výsledok bol pre katolícku cirkev nepriaznivejší ako rok pred tým. Zo 150 farností bola štvrtina (38) bez kňaza, z celkového počtu 119 kňazov - uvádza vizitátor - bolo 94 katolíkov, 18 reformátorských a 7 pochybných, ženatých bolo 65, nežena­tých 40.

Rušnosť doby dosvedčuje aj striedanie sa majiteľov kostola (nejedná sa tu o dnešný z roku 1769, ale o pôvodný). Luteráni ho vlastnili asi od roku 1560 až do roku 1631. Týmto ho však katolícki grófi Forgáchovci odňali. Roku 1647 bol im opäť vrátený. Roku 1657 ho vlastnili kalvíni, ktorým ho odňal znovu gróf Forgách. 25. novembra 1706 dostal sa kostol do rúk nekatolíkov (pravdepodobne pod nátlakom Rákócziho povstalcov). Počas tohto obdobia administratívne spravoval Ujlak farár z Bábu. 23. septembra 1708, pretože bolo 844 katolí­kov a len 330 nekatolíkov. bol kostol katolíkom vrátený. Obdobia, počas ktorých kostol vlastnili nekatolíci, aj v prehľade správcov farnosti sú prázdne.

Reformácia končí svoje trvanie vo Veľkom Záluží asi v polovici 18. storočia, kedy zvyšok pôvodných kalvínov, ktorí tu bývali a nechceli sa rekatolizovať, zemepán (literárny prameň neuvádza jeho meno) vyhnal. Vyskytlo sa síce i v ďalších storočiach niekoľko rodín evanjelických a kalvínskych, no tie sa pravdepodobne iba prisťahovali.V roku 1894 Nemerhy L. o Ujlaku píše, že je to starobylá farnosť s matrikou od roku 1691. (Žiaľ, na farskom úrade sa spomínaná matrika nenachádza, hoci sa spomína aj v roku 1944.)

Krásnej slávnosti dodával lesk zbor miestnych učiteľov. Po kázni boli zvony vytiahnuté na vežu. Za tým nasledovala slávnostná omša so spevokolom. Po sláv­nostnej omši zazneli hneď nové zvony. Zvony nám dodala firma Alojz Kurbel, Trnava.

Určite veľkou udalosťou farnosti bola prestavba kostola, ktorú viedol vtedajší farár Tajnay. Dohotovený a posvätený bol v roku 1769. Zasvätený je všetkým svätým, prvýkrát však túto skutočnosť udáva až Némethy v roku 1894, no možno predpokladať, že i pôvodný bol im zasvätený.

Betlahomský cintorín, v ktorom sa pochovávalo v 19. a začiatkom 20.stor. (foto autor 1993)

V 20-tych rokoch 20. storočia pribudli na veži tri zvony. Najmenší v roku 1920 a ďalšie dva roku 1925. Bola to pre farnosť určite veľká slávnosť. Jej očitý svedok ju opísal nasledo­vne:

"Dňa 8. marca 1925 konala sa posviacka dvoch novozadovážených zvonov, ktoré sú náhradou za zvony, o ktoré nás nemilosrdná vojna olúpila.

Asi týždeň predtým dopravili zvony do Ujlaku Peňáškovci. Kostol nádherne vyzdobili ujlacké dievčence krásnymi vencami, vzdor tomu, že v tom čase niet ešte prirodzených kvetín. Zvony boli dopravené až. do záhrady pána Esterházyho, odkiaľ potom v nedeľu dňa 8.marca 1925 veľkým sprievodom, sprevádzajúcim ujlackou kapelou, boli privezené na pekne ozdobe­nom voze až, ku kostolu. Ešte pred týmto odchodom pripojil sa veľký sprievod lehotských veriacich k miestnemu sprievodu. Na väčšom zvone je obraz Panny Márie s nápisom: "Válka vzala - láska dala."

Tento zvon bol zadovážený z milodarov ujlackých veriacich. Na druhom menšom je obraz sv. Františka, ktorý zadovážil pán Esterházy na pamiatku svojho sňatku.Na posviacku srne sa chystali s veľkou a radostnou túžbou. V deň po­sviacky o 1/2 U) hod. zaznel starý stredný zvon svojim hlasom, aby vyzval veriacich k uvítaniu nových zvonov. V ten deň zavítal do Ujlaku vdp. Páter Rafael z. Nitry, ktorý kázal pred kostolom a povzbudil veriacich k svornosti.

V roku 1947 však dochádza k zmene. Rok predtým sa farár Jozef Psársky nezhodol s farníkmi Ujlaku, a tak odchádza bývať do Lehoty. Tu 1. septembra 1947 bola zriadená farnosť na základe rozdelenia cirkevného majetku a územného vyčlenenia z materskej farnosti. Správcom tam zostáva Jozef Psársky, zatiaľ čo cirkevnú obec v Ujlaku spravuje

kaplán Štefan Benčat, ktorý za pomoci veriacich postavil dnešnú faru na mieste starej, ktorú dal zváľať odchodivší J. Psársky. Na uvoľnené miesto správcu farnosti do Ujlaku je menova­ný Andrej Ďuriš. Za jeho účinkovania (1948-1953) sa vykonala oprava kostola aj s maľovaním. Výjavy na klenbách namaľoval akademický maliar Edmond Massányi z Nitry. V roku 1950 sa tiež urobila úprava priestranstva pred kostolom, pričom bola zbúraná kaplnka Sedembolestnej a na čelnej stene kostola sa dali zamurovať výklenky pre sochy.

V obci do roku 1948 vyvíjali činnosť viaceré náboženské spolky a organizácie, existo­vala tu živá tradícia pútí a procesií.

Dlhú tradíciu mali aj rôzne obradné úkony v kostole, ktoré sa viazali na určité cir­kevné sviatky a posviacali sa pri nich prinesené predmety (napr. posviacka sviečok na Hromnice 2.febr., vŕbových ratolestí, tzv. "barišiek" na Kvetnú nedeľu, blažejskej sviečky proti bolestiam hrdla na sv. Blažeja a pod.). Niektoré sa zachovali až do súčasnosti, niektoré sa zmenili reformou liturgie, iné zanikli.

Z kongregácií tu v roku 1948 pôsobilo bratstvo sv. ruženca ("ruža"), Mariánska kongre­gácia (Mariánky), Spolok najsv. Srdca Ježišovho, Tretí rád sv. Františka, Jednota katolíckych žien, Jednota kňazov, Jednota katolíckych mužov, kongregácia Škapuliarskej P. Márie a Združenie katolíckej mládeže (SKM).

V obci bola zaužívaná tradícia každoročných pútí na známe pútnické miesta. Z bližších sa hlavne chodilo do susednej Lehoty, Nitry, Topoľčianok, zo vzdialenejších to boli Saštín, Mariatál (Mariánka pri Bratislave), Mariazell v Rakúsku, Velehrad a Hostýn. I napriek tomu, že na základe rôznych opatrení štátnych orgánov sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch nemohlo chodiť na púte, mnohí veriaci navštevovali pútnické miesta prostredníctvom tzv. "turistických" alebo "poznávacích" zájazdov.

V roku 1969 za účinkovania ThDr. Jozefa Minaroviča bola urobená prestavba a renovácia kostola. Oprava prebehla v rekordnom čase, určite zásluhou i veriacich, keďže už 2. novem­bra toho istého roku na 200-výročie konsekrácie chrámu bola jeho posviacka. Vykonal ju Dr. Július Gábriš (vtedy dočasný ordinár apošt. adm. Trnavskej). Modernými maľbami ho ozdobil akademický maliar J. Jelínek. Pokoncilového ducha jednoduchosti, vyjadreného vo forme, predstavuje liturgický priestor a jeho výtvarné stvárnenie. Kostol bol rozšírený jednou bočnou loďou, takže teraz má pôdorys v podobe písmena L. Oltár je jednoduchý z bielych mramorových platní. Jeho inšpirátorom bol trnavský ordinár biskup Ambróz Lazík (+ 1969).

Teraz je vo farnosti asi 3 000 veriacich.

Katolícka jednota žien v Ujlaku z r. 1943(hore)

Slávnosť Božieho Tela v r.1969, sprievod na Rinku (dole, foto poskytol G.Moravčík).